Vždy som si myslela, že byť ženou je ako za trest. Myslela som si to vždy, keď som videla moju sestru, ako musí vychovávať deti. Myslela som si to vtedy, keď nám opisovala, aké hrôzy zažila počas pôrodu. A myslela som si to aj vtedy, keď som mala svoje dni. Čiže tak asi každý mesiac som si hovorila, že by bolo naozaj najlepšie, keby som bola chlap. Život by bol o toľko jednoduchší. Nemusela by som sa o seba starať. Mala by som vyšší plat ako ženy. Proste by som bola sama so sebou spokojná, ako asi ešte nikdy. Raz mi však moja kamarátka povedala, že by som mala začať milovať to, že som žena.

Predsa len, chlapi sa o seba nemôžu starať bez toho, aby boli označení za metrosexuálov alebo za narcisov. My ženy do seba môžeme byť zahľadené bez výčitiek. Môžeme milovať samy seba bez toho, aby nám to niekto vyčítal. Môžeme byť proste svoje a nikto nám nepovie, aby sme prestali, lebo je to nevhodné. Tak som začala hľadať svoje obľúbené veci. Čo milujem na tom, že som žena? Čo by sme mali milovať na sebe úplne všetky do jednej? Zistila som, že je toho naozaj ohromne veľa. A bola som z toho nadšená.

Milujem to, že sa o seba môžem starať. Že si môžem robiť vlasy, že sa môžem maľovať. Že si môžem sadnúť na stoličku a dve hodiny si robiť manikúru . Že môžem plakať pri romantických filmoch a nemusím sa za to hanbiť. A že môžem počúvať zamilované pesničky a predstavovať si, že stretnem svoju pravú lásku. Byť ženou je možno ťažké a občas toho máme každá plné zuby. No na našom živote je niečo, čo by chlap nikdy nepochopil. Niečo, čo proste musíme milovať a čo má každá z nás v sebe. A to ma naozaj napĺňa priam neuveriteľnou radosťou. Je to jednoducho tak. Každá z nás by mala milovať fakt, že prišla na tento svet ako žena. Inak to proste nejde, verte tomu. Ja tomu už konečne verím.